Život Prešova
online
online
Sté výročie narodenia Tatarku nám pripomenie poštová známka s jeho podobizňou
14.03.2013 Bratislava
Plevník-Drienové/Bratislava 14. marca (TASR) - Významný predstaviteľ slovenskej kultúry 20. storočia, prozaik, autor výtvarných, kultúrnych a spoločenských esejí Dominik Tatarka by sa vo štvrtok dožil svojich stých narodenín. Bol výraznou spisovateľskou a neskôr aj disidentskou osobnosťou na Slovensku, respektíve v Československu. Narodil sa 14. marca 1913 v Plevníku-Drienovom.
Už v roku 1956 si uvedomil obludnosť komunistického režimu, čo vyjadril v diele Démon súhlasu. Po okupácii Československa (1968) vystúpil z KSČ a po roku 1971 bol vylúčený z verejného života. Publikoval len samizdatovo napríklad: Sám proti noci, Písačky, Listy do večnosti alebo Navrávačky. Od roku 1970 bol pomocným robotníkom v lesnom závode, potom žil ako dôchodca. Bol signatárom Charty 77.
Absolvoval štúdium slovenčiny, češtiny a francúzštiny na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe (1934-1938), potom (1938-1939) študoval na parížskej Sorbone. Pôsobil ako stredoškolský profesor v Žiline a v Martine. Zúčastnil sa na Slovenskom národnom povstaní (SNP) a po vojne bol redaktorom periodík Národnej obrody a Pravdy. Viedol výtvarnú redakciu vydavateľstva Tatran a rok bol dramaturgom v Československom filme v Bratislave. Pôsobil aj na Povereníctve školstva a informácií a vo Zväze československých spisovateľov, od roku 1964 bol spisovateľom z povolania.
Prešiel zložitým názorovým vývojom, od predstavy sociálne spravodlivej, slobodnej a humánnej spoločnosti po roku 1945 (v súvislosti s jeho účasťou v SNP a vstupu do KSČ) cez konflikty so štátnou mocou až po disidenciu. Jeho prvotnú tvorbu charakterizuje úzkosť voči násiliu druhej svetovej vojny a pokus prozaicky nastoliť víziu sociálne spravodlivého sveta. Po vytriezvení dochádza Tatarka k presvedčeniu, že len slobodní jednotlivci môžu utvoriť slobodnú pospolitosť.
Typická na ňom bola jeho bytostná demokratickosť, schopnosť viesť dialóg, pevnosť charakteru a nezlomná viera v pravdu a slobodu človeka.
Dominik Tatarka zomrel vo veku 76 rokov 10. mája 1989 v Bratislave. V roku 1986 mu Nadácia Charty 77 udelila Cenu Jaroslava Seiferta za trilógiu Písačky, v roku 1999 získal Národnú cenu Slovenskej republiky a Rad Tomáša Garrique Masaryka I. triedy, posledné dve in memoriam.
Na jeho počesť sa od roku 1994 udeľuje Cena Dominika Tatarku ako výročná literárna cena za dielo, ktoré vyšlo v predchádzajúcom roku. Ocenenie sa udeľuje za výnimočné literárne dielo, ktoré napĺňa humanistické tradície slovenskej kultúry a v tomto zmysle nadväzuje na duchovný odkaz Dominika Tatarku. V roku stého výročia jeho narodenia vydáva Slovenská pošta poštovú známku s jeho portrétom a Literárne informačné centrum (LIC) vydáva jeho Písačky pre milovanú Lutéciu.
Už v roku 1956 si uvedomil obludnosť komunistického režimu, čo vyjadril v diele Démon súhlasu. Po okupácii Československa (1968) vystúpil z KSČ a po roku 1971 bol vylúčený z verejného života. Publikoval len samizdatovo napríklad: Sám proti noci, Písačky, Listy do večnosti alebo Navrávačky. Od roku 1970 bol pomocným robotníkom v lesnom závode, potom žil ako dôchodca. Bol signatárom Charty 77.
Absolvoval štúdium slovenčiny, češtiny a francúzštiny na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe (1934-1938), potom (1938-1939) študoval na parížskej Sorbone. Pôsobil ako stredoškolský profesor v Žiline a v Martine. Zúčastnil sa na Slovenskom národnom povstaní (SNP) a po vojne bol redaktorom periodík Národnej obrody a Pravdy. Viedol výtvarnú redakciu vydavateľstva Tatran a rok bol dramaturgom v Československom filme v Bratislave. Pôsobil aj na Povereníctve školstva a informácií a vo Zväze československých spisovateľov, od roku 1964 bol spisovateľom z povolania.
Prešiel zložitým názorovým vývojom, od predstavy sociálne spravodlivej, slobodnej a humánnej spoločnosti po roku 1945 (v súvislosti s jeho účasťou v SNP a vstupu do KSČ) cez konflikty so štátnou mocou až po disidenciu. Jeho prvotnú tvorbu charakterizuje úzkosť voči násiliu druhej svetovej vojny a pokus prozaicky nastoliť víziu sociálne spravodlivého sveta. Po vytriezvení dochádza Tatarka k presvedčeniu, že len slobodní jednotlivci môžu utvoriť slobodnú pospolitosť.
Typická na ňom bola jeho bytostná demokratickosť, schopnosť viesť dialóg, pevnosť charakteru a nezlomná viera v pravdu a slobodu človeka.
Dominik Tatarka zomrel vo veku 76 rokov 10. mája 1989 v Bratislave. V roku 1986 mu Nadácia Charty 77 udelila Cenu Jaroslava Seiferta za trilógiu Písačky, v roku 1999 získal Národnú cenu Slovenskej republiky a Rad Tomáša Garrique Masaryka I. triedy, posledné dve in memoriam.
Na jeho počesť sa od roku 1994 udeľuje Cena Dominika Tatarku ako výročná literárna cena za dielo, ktoré vyšlo v predchádzajúcom roku. Ocenenie sa udeľuje za výnimočné literárne dielo, ktoré napĺňa humanistické tradície slovenskej kultúry a v tomto zmysle nadväzuje na duchovný odkaz Dominika Tatarku. V roku stého výročia jeho narodenia vydáva Slovenská pošta poštovú známku s jeho portrétom a Literárne informačné centrum (LIC) vydáva jeho Písačky pre milovanú Lutéciu.
0
www.ZIVOTPO.sk
